Technika čiernej skrinky

Technika čiernej skrinky je prístup k testovaniu softvéru, ktorý sa zameriava na overenie funkčnosti alebo nefunkčnosti systému na základe jeho externých špecifikácií, bez ohľadu na vnútornú štruktúru alebo implementáciu testovaného komponentu alebo systému. Tento prístup je založený na analýze požiadaviek a špecifikácií, pričom testovací inžinieri navrhujú testovacie prípady na základe očakávaného správania systému alebo jeho komponentov. Technika čiernej skrinky je obzvlášť užitočná pri testovaní, kde je potrebné zamerať sa na správanie systému z pohľadu užívateľa alebo zadávateľa, a kde detailné znalosti o interných mechanizmoch nie sú potrebné alebo nie sú dostupné.

Výhodou techniky čiernej skrinky je jej schopnosť odhaliť chyby v oblastiach ako sú nesprávne alebo chýbajúce funkcie, chyby rozhrania, chyby v dátových štruktúrach alebo prístupoch k údajom, a tiež chyby v správaní systému voči jeho špecifikáciám. Táto technika je nezávislá od implementácie a umožňuje testovať systém ako celok, čo je ideálne pre akceptačné testy alebo systémové testy. Výsledkom sú testovacie prípady, ktoré sú navrhnuté tak, aby pokryli čo najviac možných scenárov použitia, pričom sa minimalizuje riziko prehliadnutia chýb, ktoré sa môžu vyskytnúť v reálnom svete.